Patrícia Havrila

Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie

Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Slovenská republika

 

Abstrakt: V tomto príspevku sa venujeme kultúrnym aspektom básnického prekladu. Naším cieľom je osvetlenie niektorých základných pojmov, s ktorými pracuje kulturologicky zameraná teória umeleckého prekladu, následná identifikácia konkrétnych medzikultúrnych súvislostí básnického prekladu a objasnenie spôsobu, akým tieto medzikultúrne súvislosti ovplyvňujú prekladateľský proces. Na konkrétnom príklade poukážeme na niektoré zo spôsobov, akými sa rozličné kulturémy, teda špecifické prejavy východiskovej kultúry a kultúrne normy, premietajú do originálneho básnického textu, a na možnosti ich transponovania do cieľového textu.

Kľúčové slová: translatológia; kultúrny obrat; kulturéma; prekladateľská koncepcia; archaizácia; modernizácia; exotizácia; naturalizácia

Abstract: This paper deals with cultural aspects of the translation of poetry. The aim is to explain some basic terms which are used by the culture focused theory of the poetic translation, following identification of the specific intercultural relations of the poetic translation and the explanation of the methods which affect the translation process. On a specific example, I will point out to some of the methods by which various culturemes, through specific expressions in the initial culture and culture standards, are reflected in the original poetic text and to the possibilities of their transformation into the target text.

Keywords: translatology; cultural turn; cultureme; translation concept; archaization; modernization; exoticization; naturalization;;

Diskusie o tom, kam zaradiť v systéme vied translatológiu a či ju vôbec možno vyčleniť ako samostatnú vednú disciplínu, dnes už nie sú namieste. Zakladateľ Nitrianskej prekladateľskej školy Anton Popovič, jeden z prvých translatológov, ktorý nazeral na translatológiu ako na autonómnu, ju definuje ako „vednú disciplínu zaoberajúcu sa všeobecnou teóriou a praxou prekladu a tlmočenia. Ide o strešný termín zahŕňajúci problematiku ústnych a písomných foriem prekladov (literárneho aj neliterárneho) a strojového prekladu“ (Popovič 1975: 265).

Dnešné suverénne postavenie translatológie však v minulosti nebolo vôbec samozrejmosťou. Až do 60. rokov 20. storočia bola vnímaná prevažne ako súčasť aplikovanej lingvistiky, v súvislosti s čím prevládali v teórii aj v praxi prekladu lingvistické prístupy k textu a k jeho transformácii z východiskového do cieľového jazyka.

Zmenu paradigmy predznamenali diela českého teoretika prekladu Jiřího Levého Umění překladu (1963) a amerického translatológa Eugena Nidu Toward a Science of |Translating (1964), v ktorých je už zreteľné nazeranie na preklad ako na kultúrny transfer a vyzdvihovanie kultúrnej podmienenosti prekladateľského procesu.

Niektorí autori[1] spájajú vznik translatológie s tzv. „pragmatickým obratom“ v lingvistike v 70. rokoch 20. storočia. V tomto období sa začalo formovať mnoho nových jazykovedných smerov a teórií, ktoré sa obrátili od skúmania jazyka ako systému k skúmaniu používania jazykových prostriedkov v konkrétnej ľudskej komunikácii. Pragmatický obrat je spojený najmä s Austinovou teóriou rečových aktov, ktorú neskôr rozpracoval jeho žiak Searle, s textovou lingvistikou, pragmalingvistikou či s teóriou komunikácie. Všetky pragmaticky orientované výskumy spája prístup k jazyku zvýrazňujúci jeho sociálne a komunikačné aspekty.

Po pragmatickom obrate v lingvistike nastal takzvaný „kultúrny obrat“ v translatológii, čo je súhrnné pomenovanie pre rôzne nové tendencie, ktoré sa výraznejšie začali v myslení o preklade prejavovať v 80. rokoch 20. storočia. Od tohto obdobia sa translatológia definitívne vymedzuje interdisciplinárne a preklad sa vníma ako druh interkultúrnej komunikácie alebo kultúrneho transferu (Andričík 2014). Takéto vnímanie translatológie si však vyžaduje aj zodpovedajúcu definíciu kultúry.

Najširšie známe vymedzenie hovorí, že kultúra je všetko, čo vytvoril človek. Najužšie známe vymedzenie kultúry je spojené s jej vnímaním ako istého druhu nadstavby, podľa rôznych názorov viac či menej potrebnej pre hladké fungovanie spoločnosti.[2]

Prvé z týchto vymedzení kultúry je však pre translatológa priširoké a druhé zas priúzke. Z tohto dôvodu pristupuje kulturologicky zameraná translatológia k preberaniu definícií kultúry z oblasti kulturológie, etnografie a predovšetkým antropológie. Definícia Jana Průchu, ktorý vymedzuje kultúru ako [h]odnoty, významy, spoločenské normy, prejavy správania, zvyklosti, symboly, komunikačné normy, jazykové rituály, skúsenosti, tabu osvojované v procese socializácie (Průcha 2010), nám poskytuje jasnejší obraz toho, ktoré konkrétne elementy ovplyvňujúce život členov kultúry sa dostávajú do vzájomných interakcií, keď hovoríme o strete dvoch kultúr (aj) v procese prekladania.

Zo semiotického hľadiska je kultúra organizovaný celok znakových systémov a kódov vytvorených a používaných človekom na rôzne komunikačné ciele. Výstupom týchto komunikačných aktivít sú texty, ktoré svojimi formálnymi a obsahovými vlastnosťami odkazujú na abstraktné semiotické vzorce a regulatívne pravidlá, na základe ktorých boli vytvorené (Benyovszky 2014). Teóriu prekladu môže o nové momenty obohatiť aj táto semiotická definícia, nazerajúca na kultúru ako na znakový systém, keďže pracovným materiálom prekladateľa sú práve texty.

Ak Benyovszky hovorí o textoch ako o výstupoch komunikačných aktivít, veľmi pravdepodobne má na mysli oveľa širšiu škálu rôznych druhov textov, než sú texty umeleckej literatúry a ešte užšie vymedzené básnické texty, ktoré sú predmetom nášho záujmu.

Na to, že aj umelecké texty svojimi formálnymi a obsahovými vlastnosťami odkazujú na abstraktné semiotické vzorce a regulatívne pravidlá, na základe ktorých boli vytvorené, však upozornil už Jurij Lotman, keď definoval literatúru ako jeden z druhotných modelujúcich systémov, pričom o týchto systémoch hovorí, že „[d]ruhotné modelujúce systémy (ako aj všetky semiotické systémy) sa tvoria na spôsob jazyka“ (Lotman 1990: 20), z čoho vyplýva, že v nich možno jasne vyčleniť syntagmatické aj paradigmatické vzťahy jednotlivých prvkov tvoriacich tieto systémy a že na základe dôkladnej analýzy týchto systémov môžeme relatívne ľahko dospieť k identifikácii ich už spomínaných formálnych aj obsahových vlastností.

Aby sme však mohli analyzovať jednotlivé vzťahy medzi prvkami systému, je potrebné si najprv tieto prvky zadefinovať. Pokiaľ ide o kultúru, týmito prvkami by, najmä vo vzťahu k prekladateľskej činnosti, boli takzvané kulturémy.

Pojem kulturéma ako označenie najmenšej jednotky kultúry vznikol analogicky k podobným názvom z oblasti fonológie – fonéma, morfológie – morféma či lexikológie – lexéma.

Podľa Els Oksaar sa dá kulturéma definovať ako zložená abstraktná jednotka, ktorá umožňuje vyčlenenie a typizovanie spoločenskej interakcie. Empirický ekvivalent kulturémy je behavioréma (Oksaar 1998), pričom pojem behaviorémy zvýrazňuje činnostnú stránku všetkých prejavov kultúry, ktorá sa dostáva do popredia najvýraznejšie práve na mieste stretu dvoch rozdielnych kultúr.

Jednotky kultúry môžeme, rovnako ako prvky iných systémov, zatriediť do rôznych podskupín. Alicja Nagórko delí kulturémy na štyri skupiny.

Prvou sú kulturémy v užšom zmysle, medzi ktoré autorka zaraďuje napríklad morfémy a morfologické kategórie typické pre určitý druh jazykov či pre konkrétny jazyk, ale aj kľúčové slová kultúry, medzi ktoré patria typické vlastné mená či lexémy známe ako exotizmy, alebo aj ako bezekvivalentná lexika.

Medzi exotizmy, čiže slová, ktoré opisujú špecifické kultúrne reálie, môžeme zaradiť jednotky vlastného jazyka, pre ktoré neexistuje ekvivalent v inom jazykovom kóde, ako aj prevzaté jednotky z iných jazykov, pre ktoré nevieme nájsť ekvivalent vo vlastnom jazyku. Táto skupina kulturém je pre prekladateľa dôležitá najmä z toho dôvodu, že ich preklad predstavuje jeden z najčastejších prekladateľských problémov, na vyriešenie ktorého neexistuje „zaručený recept“.

Druhou skupinou kulturém podľa Alicje Nagórko sú kultúrne scenáre, ktoré regulujú typické jazykové interakcie v rozličných spoločenských situáciách. Medzi kultúrne scenáre môžeme podľa autorky zaradiť napríklad komplimenty, blahoželania, nadávky či hypokoristiká.

Treťou skupinou kulturém sú stereotypy, pričom autorka sa sústreďuje predovšetkým na etnické stereotypy, keďže táto skupina stereotypov predstavuje schematizované obrazy o celých etnikách alebo národoch, a tým o celých kultúrach.

Poslednou skupinou kulturém sú xénizmy, definované ako prejavy a jazykové interakcie, ktoré narúšajú implicitné spoločenské pravidlá, čím odhaľujú cudzosť aktéra danej situácie (Nagórko 2004).

Tieto špecifické kultúrne prvky putujú v procese prekladu z textu do textu naprieč kultúrami, dostávajú sa do kontaktu s inými kulturémami a vytvárajú komplexné systémy zložitých vzťahov. V každej skupine kulturém sa nájdu také, s ktorými sa prekladateľ vyrovnáva ľahšie ako s inými a rovnako v každej z nich môžeme natrafiť aj na kulturémy, ktoré predstavujú v podstate neriešiteľný problém. Ktorá z týchto dvoch situácií bude pri konkrétnom preklade pravdepodobnejšia, vo veľkej miere závisí aj od vzájomného postavenia dvoch jazykov, a teda aj kultúr, s ktorými práve pracujeme.

Žiadna z kultúr, medzi ktorými dochádza k výmene informácií, nie je osamelým ostrovom. Medzi kultúrami môžeme vždy určiť istý stupeň podobnosti, nájsť existujúce spojitosti a v mnohých prípadoch aj budovať na histórii predchádzajúcich kontaktov.

Pri uvažovaní o vzťahu dvoch kultúr sa môžeme oprieť o pojem národná kultúrna vzdialenosť. Spôsob určovania národnej kultúrnej vzdialenosti, teda miery, do ktorej sa odlišujú spoločné hodnoty a normy krajiny od spoločných hodnôt a noriem inej krajiny, prezentoval Hofstede v modeli, ktorý obsahuje päť dimenzií: akceptovanie – neakceptovanie rozdelenia moci v spoločnosti, individualizmus – kolektivizmus, maskulinita – femininita, vyhýbanie sa – akceptovanie neistoty, krátkodobá – dlhodobá životná orientácia (Hofstede 2001).[3]

Podstata tohto antropologického modelu skúmania kultúr založeného na systéme binárnych opozícií spočíva v umiestňovaní kultúr na škálach medzi vymenovanými krajnými pólmi a v následnom vzájomnom porovnávaní ich postavenia v systéme takto vymedzených vzťahov.

V podobných intenciách, na základe opozícií naše – cudzie, známe – neznáme, vnútorné – vonkajšie, uvažoval o kultúre a preklade už Jurij Lotman, ktorý upozorňuje na to, že „[r]ozšírenosť, intenzita a rôznorodosť prekladovej aktivity je na jednej strane daná a zároveň aj motivovaná semiotickou asymetriou vlastných textov a na druhej strane príjmom a adaptáciou vždy nových a nových cudzích textov. … Akákoľvek cudzia kultúra je z pohľadu vlastného teritória sférou cudzej semiotiky a snaha spoznať, pochopiť, opísať a sprostredkovať ju vo svojej odlišnosti je predpokladom existencie každej kultúry a dôležitým faktorom jej sebadefinovania“ (Lotman 1994: 17), pričom v spôsobe vyrovnávania sa s inými kultúrami vidí jeden zo základných kultúrotvorných činiteľov vôbec.

Témou vyrovnávania kultúr sa podrobnejšie zaoberal aj popredný slovenský teoretik prekladu Anton Popovič. „Pri prekladaní dochádza ku konfrontácii dvoch kultúrnych systémov, a to na komunikačnej i na textovej rovine. Vzájomný vzťah medzi dvoma kultúrnymi systémami v prekódovaní je rozhodujúcim činiteľom v literárnej komunikácii, ktorej výsledkom je skutočnosť, že sa vo finálnom texte z hľadiska kultúrnej príslušnosti objavujú dvojdomé prvky. … Výsledný text je teda kombináciou dvoch štruktúr na sociálnej rovine. Text prekladu je v tematickom a výrazovom aspekte charakteristický tým, že sa v ňom prekrývajú dve kultúry“ (Popovič 1975: 186-187).

Napätie medzi rozdielnymi kultúrnymi priestormi, ktoré Popovič nazval pôsobením medzipriestorového činiteľa, ovplyvňuje výber našej prekladateľskej koncepcie a prekladateľských postupov, a výsledok pôsobenia tohto napätia určuje konečný dojem čitateľa z textu.

Ak pri preklade nastane situácia, že je aktivita kultúry textu originálu silnejšia ako aktivita kultúry textu prekladu, na rovine prekladateľskej koncepcie sa to prejavuje v preferovaní exotizácie a archaizácie cieľového textu, čiže k približovaniu jeho znenia miestu a času vzniku originálu.

Naopak, ak je aktivita kultúry textu prekladu silnejšia ako pôsobenie kultúry textu originálu, prekladateľská koncepcia bude naklonená skôr na stranu modernizácie a naturalizácie a prekladateľ sa bude snažiť prispôsobiť znenie textu času a miestu cieľovej kultúry, a teda cieľovému čitateľovi.

Pri preklade môže nastať aj situácia, keď sa tlak kultúry textu originálu a kultúry textu prekladu vyrovnáva a práve vyrovnávanie tohto medzipriestorového faktoru je podľa Popoviča hlavnou úlohou prekladateľa (Popovič 1975).

To, do akej miery úspešne naplnil konkrétny prekladateľ svoju úlohu, môžeme v texte zhodnotiť práve analýzou jeho práce s kulturémami každého druhu, pričom však treba mať stále na pamäti, že keď hodnotíme nejaký konkrétny preklad na škále dobré – zlé, je potrebné vziať do úvahy prekladateľské normy vládnuce v danej kultúre v období vzniku prekladu.

Obdobia, keď prevláda v prekladoch naturalizácia, sa striedajú s obdobiami naklonenými skôr exotizácii. Preferovanie jedného prístupu pred druhým je vždy úzko späté s historickou premenlivosťou funkcií prekladovej literatúry, ktorú plní v systéme národnej literatúry. Ako na to upozorňuje aj Ján Vilikovský: „Preklad – podobne ako iné druhy objektívnej konkretizácie diela – tieto zmeny len trvale zachytáva a stáva sa tak dôležitým prostriedkom na spoznanie prevládajúcich ideologických a estetických názorov“ (Vilikovský 1984: 226).

Porovnaním originálneho textu a textu prekladu, ako aj porovnaním viacerých prekladov toho istého textu z rôznych období a rôznych kultúrnych prostredí tak môžeme odhaliť veľkú časť vnútorného života konkrétneho kultúrneho spoločenstva. Inak to môžeme vyjadriť aj slovami, že v konkrétnych textoch sa demonštruje jazykový obraz sveta[4] členov jednotlivých spoločenstiev zdieľajúcich spoločný jazyk.

Zaujímavým príkladom na uvedené javy je aj slovenský a srbský preklad básne macedónskeho básnika Bogomila Đuzela Ostrvo na kopnu. Do slovenčiny túto báseň preložil pod názvom Ostrov na pevnine Zvonko Taneski a do srbčiny pod názvom Ostrvo na kopnu Slobodan Zubanović.

Na porovnanie uvedieme len niekoľko veršov z tejto básne, v ktorých sa najvýraznejšie prejavuje práca oboch prekladateľov s kulturémami.

Originálna verzia Bogomila Đuzela: „… / pa seknalo, ostatokot ni do zele / sose kućata i nas, begaicite bezdomnici / Kaj sme možele bez more? / Izgoneti ugore kon sever, ostanavme (dur ne ostineme) / so nego vo dosluh (so papočna vrska) i preku 300 planini / …“.

Slovenský preklad Zvonka Taneskeho: „… / a vysušilo sa, zostatok nám vzali / spolu s domom aj nás, utečencov bezdomovcov / Ako sme mohli bez mora? / Vyhnaní hore na severe, zostali sme (kým nezmrzneme) / s ním v spojení (pupočnou šnúrou?) aj za 300 horami /…“.

Srbský preklad Slobodana Zubanovića: „… / pa je presahlo, ostatak na uzeše / zajedno s brodovima i nama, brodolomnicima… / Gde bismo bili bez mora! / Izgnani duboko u kopno, ostali smo (dok ne nestanemo) / s njim u dosluhu (pupčanom vrpcom) i preko 300 planina /…“.

V uvedených veršoch si budeme všímať najmä vyznačené slovné spojenia. Pri porovnaní slovenského a srbského prekladu básne vidíme, že slovenský ekvivalent utečenci bezdomovci je originálnemu begaicite bezdomnici už na prvý pohľad významovo bližšie ako srbský ekvivalent brodolomnici. Srbské slovo brodolomac znamená stroskotanec, čo je významovo bližšie základnej „morskej“ téme básne, v ktorej sa tematizuje akási existenciálna nostalgia ľudí, ktorí stratili svoje more. Významovo tento ekvivalent teda sedí do zvyšku básne, ale na tomto mieste jej pridáva významový odtienok, ktorý je v origináli na danom mieste trochu menej výrazný.

Rovnako je to aj s formuláciou hore na severe / duboko u kopno, pričom srbské duboko u kopno by sme do slovenčiny preložili ako hlboko do vnútrozemia, keďže kopno môže byť vnútrozemie, súš či pevnina.

V tomto prípade vystupuje do popredia rozdielna konceptualizácia priestoru. Rovnako ako sa nám pri slovnom spojení hore na severe v mysli hneď vynorí jeho protiklad dole na juhu, so slovným spojením hlboko do vnútrozemia sa nám spája protiklady vnútrozemie – pobrežie respektíve pevnina – more. Srbský prekladateľ si v tomto momente opäť vybral ekvivalent, ktorý posilňuje celkové „morské“ vyznenie básne, aj keď tento významový komponent básne v origináli nebol zvýraznený.

Tendencia intenzifikovať, ktorá sa nesie celým srbským prekladom, je badateľná aj pri už spomínanom príklade utečenci bezdomovci / brodolomnici, pričom srbský prekladateľ použil tvar brodolomnicima… s tromi bodkami, ktorých využitie oproti originálu zvyšuje napätie a emotívne pôsobenie celého verša.

Mierny odklon srbského prekladu od macedónskeho originálu, ktorý sa nesie v podobnom duchu ako predchádzajúce príklady, môžeme vidieť aj pri dvojici ekvivalentov (kým nezmrzneme) / (dok ne nestanemo), pričom slovenský prekladateľ sa aj tu striktnejšie pridržiaval originálu a jeho ekvivalent je bližšie k macedónskej verzii (dur ne ostineme), ktorú by sme mohli preložiť aj ako kým nevychladneme, respektíve kým neumrieme, než srbské nestati, čo znamená zmiznúť, stratiť sa, prestať existovať.

Na základe uvedených príkladov teda môžeme konštatovať, že zatiaľ čo slovenský prekladateľ sa prevažne pridržiaval originálneho znenia básne, srbský prekladateľ vo väčšej miere využil svoju tvorivú licenciu, čoho výsledkom je mierna tendencia k intenzifikácii výrazu a k exotizácii textu.

Naším zámerom nebolo určiť, ktorý z dvoch prekladateľov preložil Đuzelovu báseň „lepšie“, ale poukázať na fakt, že s kulturémami sa dá pracovať rôznym spôsobom a že celý proces prekladania je vždy reťazou výberov z mnohých viac či menej prijateľných možností, pričom tento výber je ovplyvnený na jednej strane prekladateľovou vlastnou kultúrou a na druhej strane jeho obrazom o kultúre, v ktorej prekladaný text vznikol.

Bibliografia

Andričík 2014: Andričík, M. Translatológia. Hyperlexikón literárnovedných pojmov. Ústav svetovej literatúry SAV. [online]. 2014. [quot.15.2.2019].<http://hyperlexikon.sav.sk/sk/pojem/zobrazit/terminus/t/translatologia>.

Bartmiński 2009: Bartmiński, J. Językowe podstawy obrazu świata. Lublin: UMCS Wydawnictwo Uniwersytetu Marii Curie-Skłodowskiej, 2009.

Benyovszky 2014: Benyovszky, K. Semiotika. Hyperlexikón literárnovedných pojmov. Ústav svetovej literatúry SAV. [online]. 2014. [quot. 15.2.2019]. <http://hyperlexikon.sav.sk/sk/pojem/zobrazit///semiotika>.

Hofstede 2001: Hofstede, G. Culture’s Consequences: Comparing Values, Behaviors, Institutions and Organizations across Nations. Thousand Oaks, CA: Sage Publications, 2001.

Karčová 2014: Karčová, A. Jazykový obraz sveta – fenomén videnia a zraku a ich axiologický rozmer. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, 2014.

Lotman 1990: Lotman, J. M. Štruktúra umeleckého textu. Bratislava: Tatran, 1990.

Lotman 1994: Lotman, J. M. Text a kultúra. Bratislava: Archa. 1994

Nagórko 2004: Nagorko, A. Etnolingvistika i kulturemi u međujezičnom prostoru. – In: Rasprave instituta za hrvatski jezik i jezilkoslovlje, 30/2004, 131-143.

Oksaar 1998: Oksaar, E. Kulturemtheorie. Ein Beitrag zur Sprachvewendungsforshung. Göttingen: Vandenhoeck & Rupprecht, 1998.

Popovič 1975: Popovič, A. Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran, 1975.

Průcha 2010: Průcha, J. Interkulturní komunikace. Praha: Grada, 2010.

Rafieyan 2014: Rafieyan, V. Relationship between Cultural Distance and Pragmatic Comprehension – In:English Language Teaching, 7/2014, 103-109.

Snell-Hornby 1995: Snell-Hornby, M. Translation Studies: An Integrated Approach. Philadelphia: John Benjamin’s, 1995.

Vilikovský 1984: Vilikovský, J. Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1984.

[1] Napríklad Mary Snell-Hornby alebo Werner Koller.

[2] V druhom prípade ide v podstate o elitárske vnímanie kultúry a o jej splošťovanie na takzvanú „vysokú kultúru“, ktorá zahŕňa predovšetkým umelcov a ich hudobné, výtvarné, literárne a audiovizuálne diela, ako aj inštitúcie, ktoré ich zastrešujú, či rôzne kultúrne podujatia a podobne.

[3] Pri rozdelení moci ide o mieru, do akej menej mocní členovia inštitúcií v rámci krajiny akceptujú a očakávajú nerovnakú distribúciu tejto moci. Individualizmus oproti kolektivizmu je pripisovaný spoločnostiam, v ktorých medziľudské putá nie sú príliš silné a ľudia nie sú integrovaní do silných a súdržných skupín. Maskulinita oproti femininite sa pripisuje spoločnostiam so striktne rozdelenými a neprekrývajúcimi sa sociálnymi rolami pohlaví, kde muži sú tvrdí, asertívni, zameraní na úspech, zatiaľ čo ženy sú jemné, skromné a zamerané na kvalitu života. Vyhýbanie sa neistote sa týka miery, do akej sa členovia spoločnosti cítia ohrození neznámym alebo neistými podmienkami a snažia sa ostať mimo týchto podmienok. Konfuciánska dynamika na póle krátkodobej orientácie je pripisovaná kultúram zameraným na dodržiavanie tradícií, ochranu tváre, osobnú stabilitu a reciprocitu výhod, darov a pozdravov, zatiaľ čo dlhodobá orientácia sa spája s vytrvalosťou, usporiadaním vzťahov podľa statusu, šetrnosťou a prežívaním pocitov hanby (Rafieyan a kol., 2014).

[4] Jazykový obraz sveta zahŕňa výsledky konceptualizácie sveta zachytené, zaznamenané, uchované v slovnej zásobe jazyka, v jeho frazeológii a gramatike. J. Bartmiński hovorí o jazykovom obraze sveta ako o interpretácii skutočnosti uloženej v jazyku (Karčová 2014).